nemám sa dobre

Ponáhľam sa. Kde to auto zase stojí?
Klikám, ťukám. začalo to trúbiť. Panika. Tak som ho otvorila mechanickým kľúčom.
Ach neštartuje. Skúsim lepšie pridržať identifikačný čipový klúč.
Konečne vyrážam a zase to pípa. Nie som pripútaná.
Zase niečo pípa. Ten pán čosi ukazuje Ahá, nemá to automaticky zapínanie reflektorov.
Na križovatke motor ostal úplne ticho, ale štartovať nebolo treba. Asi to tak má byť.
Znovu idem neskoro. Mám to ale stresové zamestnenie.

Keď saom sa modlila za pokojnejšie zamestanie spomenula som si na tú situáciu v aute.
Začínam tušiť, že nie su na vine veci okolo mňa.
Nemusím frflať, byť nervozna, nedochvílna. No, tak to ťažko.
Stačí sa pripraviť, čítať návody, viac sa pýtať, pripôsobiť sa. Ale to nestíham.
Spolu s usvedčením mi došiel taký nádejný a nový pocit. To sa kresťanom stáva.
Veď stačí zmeniť postoj. Nehnať sa halabala.
Stačí len viac pokory a vďačné srdce.

Som mama Palka

Palko sa na pieskovisku predstavil chlapčekovi s ktorým sa spolu hrali.
- Ja som tatov chlapec.
ten sa tiež predstavil
-Ja som Milov brat.
Tak sa stretli dve deti s jasnou identitou, alebo to len často o sebe počuli.
S jeho mamou sme sa prekvapene zasmiali. My sme sa nepredstavovali, je jasné že sme mamičky na materskej čo sa náhodou stretli na ihrisku.
Často si ani neuvedomujeme ako nás to určuje čí sme.  Mne až po rokoch dochádza, že práve ja a len ja som Palkova mama.